Keď som sa snažila vybaviť si nejaký obraz dvora, kde visí kukurica, ihneď sa mi v hlave objavil náš starý pôjd.(Náš... Bola to vlastne povala v dome môjho deda a pratety, ktorá mi je ako babka. Dom už bohužiaľ nestojí, na jeho mieste je už nový, v ktorom práve píšem tento blog a sedím na poschodí- na mieste nášho kúzelného pôjdu.) Nechodilo sa tam často, iba ak bolo treba opraviť anténu, lebo Čierny blesk (s dedom som to pravidelne pozerávala) alebo nejaká telenovela akosi šumela... Vtedy sa vždy pristavil rebrík a už sa išlo na povalu. Na moje veľké prosíkanie ma tam nakoniec takmer vždy pustili tiež. Na drevených trámoch visela kukurica, ktorá sa tam sušila už niekoľko rokov a nikto ju nijak nepoužil a všetko tam tak zvláštne voňalo. Všade bola pavučinka a chodiť sme smeli iba po drevených trámoch. Pre mňa to bolo vždy obrovské dobrodružstvo...
A tak som sa dnes začala zamýšľať nad tým, akú jedinečnú a neopakovateľnú chuť a vôňu majú spomienky. Pred pár dňami som s priateľom sedela na lavičke a napadla mi riekanka z detstva:
Metla v kúte stojí,
roboty sa bojí...
No ja som už veľká dievka,
štyri rôčky budem mať.
Poď sem metla! Nič sa neboj!
Naučím ťa zametať.
A zrazu mi na myseľ začalo prichádzať nesmierne množstvo príhod, pesničiek, iných riekaniek a zážitkov z detstva. Moje rozbité koleno, ako ma takmer zabila konštrukcia, keď sa na mňa zosypala hojdačka, ako mi teta niekoľkokrát osladila kakao soľou, ako sme spolu robili pirohy, písali diktáty, navliekali korálky a maľovali princezné, ako som sa hojdala na našom hojdacom koníkovi a zrazu mi prišlo ľúto...Keď som tie príbehy rozprávala, vedela som, že priateľ nikdy neucíti vôňu nášho pôjdu, ani chuť tetinho slaného kakaa. Nikto nikdy nepochopí aký vzťah som mala ku koníkovi a uvedomila som si ,že to už nikdy nebudem ani ja.
Preto asi doteraz milujem vôňu starých kníh, atmosféru starých povál a ku každej fotke, deke či obrazu z môjho detstva mám osobitý vzťah...
Milujem vôňu a chuť spomienok. Škoda, že sa o ňu s nikým nemôžem podeliť. :(
Venované mojej tetuške. A tiež dedovi a prababke, ktorí už bohužiaľ nie sú medzi nami.