Som vôbec človek? Človek by mal vedieť zvážiť svoje činy, vedieť predpokladať ich následky a dokázať za ne niesť zodpovednosť... Mal by vedieť zvážiť svoje činy... Mal...
Sama som sa odsúdila na tieto výčitky, neustále premýšľanie o svojom konaní. Zvažovaní, čo by som spravila inak, čo by som nespravila vôbec, čo by... Čo by... Ale kto mi vráti tú šancu? Kto mi umožní zažiť všetko ešte raz a ja sa budem môcť znova rozhodnúť?
Herakleitos mi na to dal jasnú odpoveď: Všetko plynie a nestúpiš dvakrát do tej istej rieky.
Jasné, len prečo na to nemyslím vtedy, keď sa to hodí. Nikto nemá tie zázračné hodinky, na ktorých jemne posuniem ručičky späť a je tu ešte jedna šanca... Bolo by pekné veriť, že ich predsa niekde skladujú alebo ich najakí šťastlivci vlastnia... Ale podstatné je, že keď boli na trhu, asi som to prespala, alebo práve žila spôsobom "snáď sa to nejak spraví" a kašľala na to.
I know that it will never be the same again... Never. I know it... But not in the right situation.
Tak prečo neotvorím oči vtedy keď mám? Už ma nebaví stále to ľutovať.
Ponúka tento zložitý svet aj nejaký recept? Alebo je to len nekonečný kruh nových a nových chýb? Daj mi odpoveď! Povedz, na čom toto všetko stojí. Na ľudskom nešťastí a trápení? Je toto zmysel všetkého?
Je tu vôbec zmysel?...