V každom sne si namaľujem tvoju tvár
a pomaly sa jej dotýkam končekmi prstov.
Pod pokožkou mi unikajú milióny tancujúcich častí teba,
tlkot červenej hmoty udáva rytmus a ja dotýkam sa neba.
Prechádzam sa záhradou melódii tela,
prítomnosť lásky pridáva hodnote okamihu tohto tak veľa.
A potom precitnutie uštedrí mi len tak, možno z milosti, nečakanú ranu...
Vrátim sa do reálneho sveta a počítam sekundy udávajúce ten správny čas.
Keď moj sen dotkne sa tvojho, melódie prepletú sa v dvojhlas
a naša pieseň bude hrať naveky...
Navždy...