Mám rada ľudské ruky,
ktroré neodradia žiadne muky,
žiadna práca, hlboká rana,
aj keď ich strašne zraní, keď ich dotyk neopätuje tá milovaná,
a aj keď sú zmorené a bez sily,
nekonečná túžba rozdať cit napĺňa krvavé žily,
vedia sa dávať.
Mám rada detské oči,
bez hnevu a skazy sveta, krútia sa ako na kolotoči,
všetko je hra, vycerené mliečne zúbky,
detské oči nepoznajú hrubosť z tej ukrutnej hĺbky
ľudského charakteru.
Mám rada padanie snehu,
ukryje každý hrboľ, nepeknú stranu mohutného brehu,
ponúkne pokoj, zatiaľ umlčí jar,
ktorá neskôr znova odkryje jeho pravú mrzkú tvár.
Zatiaľ však, mám ho rada.
Mám rada tento guľatý svet, aj to okolo,
dokáže sklamať, bodnúť, vzápätí fúkať ranu a nanovo
zahrávať sa s citmi náruživých nezlomných ľudí.
Áno, mám ho rada,
môjho "najlepšieho" kamaráta,
kto iný by ma zradil toľkokrát,
bol by najkrutejší kat,
a napriek všetkému ma naučil zo všetkých najviac a dal toľko prvotriednych rád?
Naučil ma - MAŤ RÁD...