Začala som tou hematológiou.
Najprv som si pohodlne posedela v tmavom vlhom prostredí bez vetrania- údajne sa také niečo volá čakáreň, aspoň to tam niektorí tvrdili. Viete, okolo vás milión ľudí a rovno touto úzkou chodbičkou prevážajú chorých na röntgen, takže jediné východisko- nalepiť sa na najbližšieho prístojaceho a čakať ,ktorý z nich bude taký ohľaduplný a kýchne si na vás alebo tak...
Postála som, posedela, pokecala s mamkou, ktorá tam stála so mnou a tiež čakala na vyšetrenie, /asi to máme v rodinke/ a potom konečne vyšla slečna/pani sestrička a zavolala nás dnu... No a vtedy som sa stala duchom. Vážne, viete aké je to ľahké?
- Vy ste prišli spolu?
- Áno, ale obe ideme na vyšetrenie.
- Mala už osemnásť?
-(Uuuuuu tetaaaa, ja som tuuuuu...)
- No, ešte nie, ale mám odporúčanie od detskej lekárky a tá nás poslala sem.
- A kedy bude mať osemnásť?
-(Uuuuuu, ja som ešte stále tu...)
- O dva týždne.
- Tak to neviem, či ju pani doktorka ošetrí. Asi prídete až o tie dva týždne.... A kvoli čomu je vlastne tu?
-(Uuuuuu, heeeeeej, som priesvitná? O dva týždne mám 18, snáď som sa už stihla naučiť rozprávať.)
A tak to pokračovalo. Keď som niečo povedala, ani na mňa nepozrela... Ale veď ok. Našťastie prišla druhá sestrička , ktorá ma aj mierne vnímala a nakoniec aj vzala krvičku. Že vraj, keď si to lekárka nevšimne, nemusíme jej vravieť, že 18 ešte nebolo :) Tá bola pecková, len keby nespravila takú mega dieru do žily :( (Ale aspoň jedna osôbka, ktorá prejavila v ten deň štipku ľudskosti.)
A potom: počkať také 3 hodinky... Tak som sa vybrala na výlet do nemocnice číslo 2. A toto ešte len bol zážitok.
Najprv som hneď pri vchode videla niečo, nad čím sa mi zastavil môj rozumček. Vonku brutálna kosa, snežilo o zlom krky a predo mnou... Ošetrovateľ zababušený v hrubej bunde a čiapočke a neskutočne pokojne si pred sebou tlačil ležadlo asi s 80-ročným sivým deduškom. Na dedkovi biedna sivá deka, z pod ktorej vykúkali iba ponožky a so snehovou prikrývkou sa ladným tempom presúvame do druhej časti nemocnice... Veď čo, ak ešte nemal zápal pľúc, pokojne minútku ešte postojíme, veď vo víchrici najlepšie v pyžame...
No a potom vyšetrenie v ďalšej ambulancii.
- Vyzlečte sa a choďte k lekárke.
- Ok, ako poviete pán generál.
- Dobrý deň!
- Aký máte problém?
- (No keby ste odzdravili, tak o jeden menej...)
No a kým som rozprávala, začala na mňa vykrikovať, či nemožem rýchlejšie a či sa nemožem hýbať, keď rozprávam. Ona zvláda vyšetrovať, rozprávať aj počúvať súčasne...
No teda a ja som si myslela, že keď sa s niekým rozprávam, mám mu pozerať do očí... O mea culpa. Prepáčte, pani doktorka.
- Choďte sa obliecť a vráťte sa späť.
Hm, lenže akýmsi spôsobom som dvere potiahla silnejšie a zabuchli sa... Sakra a zasa to prišlo.
- Mohli by ste mi vysvetliť ako sa chcete vrátiť späť, keď ste si zabuchla dvere?!!
- Oknom, pani doktorka, ale sa podkopem, alebo zavolám priateľa na telefóne, čo vie otvárať FABky a poviem nech privedie aj niekoho, kto vás naučí gramatiku. Hovorí sa: keď ste si zabuchli dvere... Mala som sto chutí vyvrieskať sa na ňu, nech sa ukľudní a láskavo mi odpustí, že ona sa musela postaviť zo svojej krásnej vysedenej stoličky a otvoriť mi dvere... Ale nakoniec som ju iba odignorovala. Čo sa budem hádať a okrem toho to bola zasa iba moja vina...
Nejak som to potom prežila až dokonca, s veľkou radosťou pribuchla dvere a odkráčala preč aj s nádielkou receptov. Že sa jej to vôbec chcelo písať... Ešte šťastie, že rukou, lebo na počítači to išlo teda "rýchlosťou svetla". Ale keď človek medzitým telefonuje s kamoškou, asi by to išlo pomalšie každému...
Kým som absolvovala tieto prvé dve vyšetrenia, videla som ete "luxusné wcko" bez svetla a rúčky na dverách, krvavú dlážku, kopec chorých ľudí, s ktorými narábali ako s vecami, nervóznych čakajúcich, ošetrovateľa, ktorého viac zaujímalo, aby na mňa urobil dojem svojím priblblým úsmevom ako to, že má svojho pacienta na vozíčku bez väčších zranení naložiť do výťahu... a odniesla som si kopec liečikov.
Ešte mám toho pred sebou dosť veľa, a ak to bude takto pokračovať, možem si na zoznam lekárov pripísať ešte jedného... Psychiatra.